Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola dvadsiata druhá : Už to začína

Harry, zelenooký chlapec, ktorému na pleciach ležal ťažký osud, sa s hlavou plnou myšlienok prechádzal po tmavých, mesiacom ožiarených Rokfortských pozemkoch. Bola to už hodina, čo sa rozlúčil s Dumbledorom a s Angelou. Hodina, ktorá preňho mala nesmierny význam. Ten čas ticha, ktoré bol prerušovaný občasnými výkrikmi tvorov zo Zakázaného lesa, možno vnesie do sveta nový vietor. Či to bude chladný severák, alebo príjemný letný vánok ukáže len čas.
Míňal jazero, v ktorom potichučky driemala obrovská sépia, metlobalový štadión, na ktorom zažil toľko víťazstiev, ale aj prehier. Dobre si pamätal na udalosti vo štvrtom ročníku... Trojčarodejnícky turnaj a jeho prekážky a nakoniec posedenie pri kávičke s Voldemortom a jeho poskokmi. Nebolo mu do smiechu, keď si spomenul na Cedrica, verného priateľa so srdcom na správnom mieste. Kedysi si jeho smrť vyčítal a dnes tomu nie je inak. Áno vyčíta si ju dodnes, ale vie, že je to za ním. Ďalší dôvod sa pomstiť...
„Môže sa človek zmeniť? Je vôbec šanca, aby sa niekto tak zlý zmenil?“ pýtal sa Harry červeno zlatého vtáka, ktorý mu sedel celý čas na pleci. (Ak si myslíte, že je to Félix, máte 100 bodov :D)
„Môžeš sa ty zmeniť na najhoršieho černokňažníka doby?“
„Čo to má s tým spoločné?“
„Harry, ty si presný opak Voldemorta. Nepýtaj sa, či by sa mohol zmeniť on. Radšej sa spýtaj, či by si sa zmenil ty...“
„Ja nemôžem a ani nechcem...“
„Chyba kamoš, ty môžeš, ale nechceš,“
„Čo tým chceš povedať? Hádam si nemyslíš, že ma láka strana zla?“ spýtal sa Harry. To bola preňho rana pod pás.... už mu neverí ani priateľ.
„To som nikdy nepovedal a nikdy to z môjho zobáka nevyjde. Ja som ti len chcel povedať, že každý sa môže zmeniť. Je však pravda, že to záleží len na človeku samotnom. Ty Harry si človek s čistým srdcom,( naše srdcia bijú pre hokej :D) zatiaľ čo Voldemort má svoje srdce čierne. Nezabúdaj však, že potrebuješ veľa bielej, aby sa z čiernej stala čo i len sivá...“ vysvetlil mu Félix a nežne mu ďobol zobákom do ucha.
„Aha, tak si to myslel. Prepáč. Som z toho celého trochu zmätený, neviem kam ďalej priateľu,“
Oči chlapca, ktorý prežil smrtiacu kliatbu dlho hľadeli na Hagridovu chatrč. Spomienky sa mu premietali pred očami, akoby to bolo dnes. Mal presne jedenásť rokov a ktosi búšil na dvere v chate uprostred mora... Vystupoval z Rokfortského expresu a vítal ho Hagrid... Norbert, Chlpáčik, Grawp. Všetky tieto zvery boli navzájom prepojené. Nemyslím na ich nebezpečnosť, ale na ich rodiča, pána a nevlastného brata. Musel sa pousmiať nad Hagridovým vyčíňaním odkedy ho poznal.
Jeho chatrč však bola prázdna, bodaj by nie...Všetci boli teraz vo Veľkej sieni a užívali si Vianoce.
Dnes, 25. Decembra sa niesol v znamení tichých osláv v zlých časoch. Čarodejnícke rodiny dojedali štedrovečernú hostinu a spomínali. Spomínali na svoj život, na časy, keď deti stáli ohúrené v Šikmej uličke pred výlohou obchodu s metlobalovými pomôckami. Keď sa rodičia mohli bezpečne vrátiť z práce domov bez strachu o svoje deti. Dnes to bolo všetko preč. Ministerstvo padlo a Šikmou uličkou sa nieslo ticho, ktoré trhalo uši.
„Félix, priateľu môj. Vráť sa k riaditeľovi prosím a daj pozor na študentov, tak ako si to robil vždy. Ja idem svetu ukázať, že tu sú stále takí, ktorí sa neboja tej ohyzdnej hlavy,“ rozlúčil sa s Félixom Harry.
„Dobre, pozdrav ich aj od môjho rodu, ak vieš na čo myslím,“ povedal fénix a zmizol v červeno- zlatom záblesku.
„Tak a ide sa na to,“ povedal do ticha pred Rokfortskou bránou a s tichým PUK sa premiestnil.

***
V tom čase vo Veľkej sieni, Rokfort

Vo Veľkej sieni bolo rušno. Zo všetkých miest sa niesol smiech, či už študentov, alebo profesorov. Všetci boli v dobrej nálade, pretože dnes bol deň, akých je v tomto čase vo svete málo. Čas radostí a veselostí...
Priatelia si medzi sebou vymieňali svoje pocity z Vianoc.
„Čo si dostal pod stromček ty?“, alebo „Mám novú metlu, je super. Zrýchli z nula na sto za desať sekúnd...“ by ste mali možnosť za hradbami Rokfortu. Z rozhovor vyrušil študentov riaditeľ, ktorý práve lyžičkou cinkal na svoju sklenenú času.
„Prepáčte, že vás na chvíľu vyruším, ale mám nejaké tie pre mňa milé povinnosti. Dovoľte, aby som vám predstavil novú žiačku Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, slečnu Angelu Dattovú,“ kývol smerom k chrabromilskému stolu, pri ktorom sa postavila krásna blondína s hlbokými, modrými očami. Nie jeden chlapec zalapal po dychu...
„Slečna Dattová bola zaradená do Chrabromilu a pevne dúfam, že sa jej tu bude páčiť,“
Hlas Albusa Dumbledore zanikol v ohromnom jasote, ktorý sa šíril od chrabromilského stola. Každý z chrabromilu ( a najmä mužské pohlavie) sa chcelo s Angelou zoznámiť. Nakoniec sa predsa podarilo riaditeľovi nastoliť ticho vo Veľkej sieni a mohol pokračovať.
„Som šťastný, že ste takto medzi seba prijali novú študentku. Verím, že jej bude Rokfort domov, tak ako aj nám,“ povedal a ich modré oči sa stretli.
„Teraz by som však rád prešiel k udalostiam tohto obdobia. Voldemort si naďalej robí vo svete čo chce. Ministerstvo padlo a my, posledné spojenectvo dobra proti zlu zo všetkých síl bránime posledné miesto, ktoré ešte nie je pod jeho nadvládou. Uvedomme si, že sú to zlé časy, avšak vždy je nádej. Nezabúdajte na to, že sme silní, keď držíme spolu. Žiadna sila nás vtedy nemôže premôcť....“ povedal a na chvíľu sa odmlčal a prešúchal si unavené oči prstami. Zraky čarodejníkov celej Veľkej siene sa naňho upierali s nádejou. Nádejou na lepšie časy.
„Dnes som spoznal človeka, ten človek mi ukázal statočnosť. Doteraz som si myslel a priznávam sa, že som statočný, ale oproti nemu som sa cítil ako malý červík. Stál pre do mnou ako pevná skala, ktorá sa nikdy neroztriešti. Veru hovorím vám, dnes som spoznal nie človeka, ale čisté, levie srdce...“
Keď bolo ticho pred chvíľou, tak po tomto vyjadrení tu nastalo priam hrobové ticho. Žiaci si medzi sebou vymieňali prekvapené pohľady a profesori sa tvárili zmätene. Čarovný strop vo Veľkej sieni mal dnes podobu jasnej tmavej oblohy, na ktorej bolo vidno tisíce hviezd...
„Pán riaditeľ, kto to bol?“ opýtal sa akýsi siedmak z bystrohlavu.
„Naša nádej na lepší začiatok... Ale nebojte sa, predpokladám, že o ňom čo nevidiac budete počuť...“
„Ale teraz vám už prajem dobrú chuť a šťastné a veselé,“ povedal svojim typickým hlasom riaditeľ a v jeho unavených očiach sa zase mihli iskričky radosti.
Všetci prítomní sa sýtili a rozprávali sa medzi sebou. Zase tu zavládla ta prekrásne pokojná atmosféra, avšak tej bol v tejto chvíli koniec, pretože sa dvere do Veľkej sieni otvorili a na zem sa zrútil čarodejník celý od krvi.
„Albus,“ zachrčal do ticha.
Riaditeľ k nemu hneď pribehol a čupol si k nemu. Jeho brada sa teraz dotýkala zeme.
„Čo sa deje Alastor?“
„Napadli nemocnicu sv. Munga,“ odpovedal a omdlel. V sieni sa začali ozývať výkriky študentov, ktorých zachvátila panika. Medzitým už k Alastorovi Moodym, najlepšiemu bystrozorovi Anglicka pribehla madam Pomfreyová.
„TICHOOO,“ zreval riaditeľ.
„Prefekti odvedú študentov do klubovní a profesorský zbor sa vyberie na pomoc tým, ktorí sa brániť nevedia...“
Na ramene mu pristál jeho priateľ Félix a slabo mu stisol rameno. Profesori si to šinuli k riaditeľovi, zatiaľ čo študenti odchádzali.
„My chceme bojovať tiež,“ pribehol k riaditeľovi Ron Weasley a Hermiona Grangerová.
„Ste na to ešte primladí,“ odvetila im riaditeľka chrabromilu.
„Harry je bohviekde a my máme sedieť na zadku a nič nerobiť? To v žiadnom prípade. Ak nás nezoberiete so sebou, tak si nájdeme inú cestu, však Ron?“ spýtavo sa naň pozrela Hermiona.
„Jasné, pôjdeme tam stoj čo stoj,“
„Tak dobre, ale nebudete sa do boja veľmi zapájať, rozumeli ste mi?“ spýtal sa riaditeľ a čakal na ich súhlas. Keď mu kývli otočil sa na profesorku McGonagallovú.
„Pani profesorka, mohli by ste ísť na ústredie a vyhlásiť stav pohotovosti?“ spýtal sa riaditeľ.
„Pravdaže,“ odpovedala. Jej vzďaľujúce sa kroky postupne zanikli...
„A my ideme,“ zvolal Dumbledore a chytil sa Félix. Všetci prítomní ho napodobnili a vrhli sa v ústrety nebezpečenstvu...